dom stál a teraz horí
ja v ňom
no kým som
snažím sa
zachrániť
nábytok periny
rastliny svetlo
a vodu
nakoniec
aj seba
horím a so mnou dom
so všetkým v ňom
so všetkým vo mne dom

umelé svetlá sa ponárajú do temnoty
viečka ľudí okolo sa zlievajú
a uhášajú tlejúci plamienok v očiach
všade je tma
konečne môžem začať potichu plakať
tak aby ma nikto nepočul
a nevidel
nie že by to niekoho zaujímalo
ale človek má vďaka tomu pocit bezpečia
sám
so sebou
od seba
nečaká zradu
práve vtedy však zrádzame.

táto básnička bola určená pre
jednorazový pohár od kávy,
na ktorý bola napísaná a ktorý som už
nikdy viac nevidel

nebola iba pre mňa
no bola len moja
mlčala
keď som nemohol hovoriť
spievala
keď som nemohol spať
dala mi srdce
ja som si ho chcel uchovať
privrel som nad ním veko
zničil som ho
napil som sa z jeho lásky
a zostala iba pena
miznúca v hĺbke
modrého víru s čiernym stredom

v aute išli dvaja
bez pásov
čo bolo pred nimi
postupne prezrádzali svetlá auta
zrazu povedal, že chce byť slobodný
sedieť bez operadla
a spať hore nohami
zastavila
ocitol sa na moste
medzi svätcom hranicou a vtákmi
ju pripomínali len dve svetlá
opúšťajúce tmu za sebou
a odopnuté pásy
odrazu sa rozsvietili ďalšie svetlá
a zastavila
odišla
vrátila sa
v opačnom
cudzom smere

druhá strana mosta
pokojná a vyrovnaná
rozbehol sa k nej
a skočil
na malú chvíľu
cítil
slobodu
niekde medzi mostom a zemou
nebránili mu svätec hranica
a vtáci sa pridali k nemu